nedeľa 28. októbra 2012

Jack-o'-lantern

   Babie leto nám odišlo a prichádza čas svetlonosov. Alebo teda po anglicky sa svetlonos volá Jack-o'-lantern. Neviem ako pre vás, ale ja sa pri tom vyrezávaní  skvele odreagujem :) Aj vy si zvyknete vyrobiť nejakého odháňača vagabundov? :D Môj tento rok dal dosť zabrať, lebo tá tekvica bola neskutočne tvrdá. Odporúčam, aby ste si dopredu na tekvicu nakreslili ceruzkou motív, ktorý chcete vyrezať. A ten môj nakoniec vyzeral takto:


streda 3. októbra 2012

Poštárkou? Ďakujem, už nie

   Prázdniny sa nám už dávno skončili a s nimi odišlo aj tohtoročné leto. Teda ešte si chvíľku môžme užívať to babie leto, ale to už nie je moc ono... No letné zážitky vo mne stále pretrvávajú a už teraz sa teším, čo prinesie to budúcoročné leto. :)

   Síce toto leto som viac pracovala ako užívala si, no potom prišiel najväčší zážitok môjho života :) Ale o ňom potom.

   Od polovice júla som začala pracovať na pošte ako poštová doručovateľka. Myslela som si, že to bude taká pohodička, roznesiem ráno a budem mať polku dňa volno. Aaale kdežee :D Zabudnite :D Nikdy nechcite robiť poštárku. Vážne, za tie prachy to naozaj nestojí. Dve eurá v hrubom na hodinu je smiešna suma na to, akú máte zodpovednosť. Raz som mala v dôchodkoch pri sebe okolo 5000 eur. Len si to prepočítajte na tie slovenské koruny. Myslím, že pekná sumička, pri ktorej len tŕpnete, či nenatrafíte na nejakého magora, ktorý vás prepadne. A na konci dňa tŕpnete, či vám sadnú prachy, ak niekto nebol doma. Ak nie, strhnú to vám. Chvalabohu mi vždy všetko sadlo. 
   Ďalším negatívom bolo, že vám zaplatia len 7,5 hodiny, nech robíte koľkokoľvek hodín. Ako nováčik, to nemáte šancu stihnúť za 7,5 hodiny. Niekedy som bola v robote aj 12 hodín... a nadčas vám nikto nezaplatí. 
   Potom roznášate za každého počasia. Ja som mala celkom šťastie toto leto, lebo veľmi nepršalo. Kompletne som zmokla do poslednej nitky len 2x, ale bolo to vážne dosť nepríjemné, aj celú poštu máte mokrú a nemôžete s tým nič robiť. 
   Ďalej po čase vám budú liezť na nervy všetci ľudia, ktorých stretnete a najviac dôchodcovia, ktorí majú furt nejaké pindy. Buď idete príliš skoro alebo príliš neskoro, keď idete neskoro, volajú na poštu, kde ste. (A ak nestihnete rozniesť do 17:00h, že vraj z pošty volajú mestských policajtov, aby vás išli hľadať, či ste neutiekli s prachmi). Prečo im neprišli noviny (pričom posledne číslo bolo dvojčíslo), prečo im dôchodok nemôžete dať v menších bankovkách a keď im to vysvetľujete štvrťhodinu, že to máte presne pridelené, tak sú odporní a urazení. A dostanete vynadané, i keď za to nemôžete. Ale vy podľa poštárskeho kódexu máte byť príjemní a zdvorilí za každých okolností. No nemilujte tú prácu :D
   Naučíte sa skvele nadávať, lebo na pošte počujete len samé nadávky. Tak sa to nejak na vás nalepí. Človek by nikdy nepovedal, že niektoré poštárky majú slovník ako z krčmy štvrtej cenovej kategórie. Alebo ako posledný dlaždič. Ale ani sa im nečudujem. (ja už sa chvalabohu dostávam do môjho nie príliš nadávajúceho normálu :D )
   Ale to najhoršie.... Najhoršie bolo to vstávanie. To ma doslova a dopísmena zabíjalo. Vstávala som každý pracovný deň o 3.45h. Keď som videla na mobile ráno ten budík, že 3.45h, bolo mi dosť na kel :D Vstávať cez prázdniny za hlbokej tmy nie je teda nič moc. Poobede, keď prídete z práce, ste akurát zrelí na spánok. Tak som si dávala 1-2 hodiny spánku. Večer musíte chodiť skoro spať ako malé decko, aby ste vôbec vstali. Čiže, čo máte z toho dňa? Nič. Nemáte čas ani na seba, ani na priateľa, kamarátov, na nič...
   
Môj každodenný program bol: 
   3:45h vstať, 
   4:00 už naozaj bezpodmienečne vstať :D, vychystať sa, spraviť si raňajky, desiatu, obed, olovrant, 
   5:00 prísť do práce a do cca 8:00 som triedila, zakladala poštu, noviny, spravovala svoje poštové boxy, pridelila a prebrala peniaze, dávky a dôchodky, nahadzovala všetky doporučené listy do compu (a nebolo ich málo, rekord som mala tuším 70), roztriedite si, čo necháte na pošte, očíslujete to, opečiatkujete si tie žlté lístky pre tých, čo nebudú doma a keď to máte, ste radi, že ste stihli jednu várku pošty poslať po kuriérovi, ktorý vám to dá na rajóne do schránky, aby ste to nemuseli všetko trepať so sebou naraz.
   8:00 idete na svoj rajón a roznášate do aleluja.
   Príchod na poštu: ak si nováčik, tak o 15:00-16.00h, ku koncu som to stihla rozniesť do 13:00
   A potom asi polhodinu zase nahadzujete všetky nedoručené listy, dôchodky, atď. Keď to máte, ďakujete Bohu, že už je koniec a že nepršalo :D

   Ale má to pozitívum. Motivuje to človeka, aby sa dobre učil, aby nikdy poštára robiť nemusel. Lebo je to neadekvátne ohodnotená práca a za menej ako 3 eurá na hodinu v čistom, by som to už nikdy nerobila.
   A aby som vyzdvihla aj nejaké ďalšie pozitíva... Dozviete sa veľa o ľuďoch - koho naháňa exekútor, kto mal dopravnú nehodu, kto má firmu, kto je vysokoškolský učiteľ, kto policajt :) Najmä v domove dôchodcov bývajú zaujímaví ľudia, ktorí sú veľmi šikovní. Nádherne maľujú alebo robia niečo iné. Napr. jeden robil 50 rokov vo filmovom priemysle! Niektoré babky vám radi postrkajú všade nejaké cukríky :D alebo vás pozvú na kafe, prípadne malinovku. Tí chudobnejší vám nanútia tringelt, tí bohatší sa na vás vykašlú. Zistíte, kde bývajú ľudia, o ktorých ste dávno nepočuli a ak roznášate v rajóne, kde býva kamarátka, je možné, že ju stretnete pri venčení psa, čo vás poteší. No a v posledný deň som dokonca od majiteľa firmy s občerstvením dostala najlepší obložený chlebíček na svete :) A ešte niečo, aj keď ste nachodení ako pako, nohy opuchnuté, ruky popricvikané zo schránok, že vraj vám to vyformuje zadok :D Teda aspoň frajer si všimol nejaký rozdiel :D ja nie :D

Takže je to fajn skúsenosť, ale už nikdy viac...